People are fragile things, aneb odpúštam, ale nezabúdam

Autor: Viliam Kumbala | 12.5.2011 o 21:39 | (upravené 12.5.2011 o 23:45) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  26x

12 rokov a žiadna ťarcha na ramenách. Zas len ďalšie krásne slnečné ráno a ja sa prehadzujem z boku na bok na svojej poschodovej posteli na neoblečenom posteľnom prádle v chatke č. 5. Ako bolo zvykom, zobudil ma až vedúci klopajúci na dvere so slovami "spachtoši vstávať, raňajky nepočkajú."

Chytím sa trámov, ktoré vlastne držali celú konštrukciu chaty pokope a po rozhombaní sa pomaly púštam a zoskakujem z postele na vŕzgajúcu drevenú podlahu, ktorá už tiež mala svoje odžité. Ten zvuk podlahy som obľuboval, tak som si to dal ešte zo 2 krát. Po istom čase strávenom pred zrkadlom, som sa konečne odhodlal vyjsť z chatky a odkráčat smerom k jedálni, kde nastupovala prvá smena na raňajky. Obehovali sme sa medzi sebou, smiali sa na každej somarine. Keď v tom ma odzadu obíjme ona. Už vtedy to som vedel, že aj keď sa poznáme tých pár dní, že to nie je len ďalšia bludná ovečka v mojom živote. Vystískali sme sa, posrandovali a šli raňajkovať. Voľný čas po raňajkách padol vhod, trávili sme ho totižto spolu. Vzájomné vymieňanie si úsmevov bolo na každodennom poriadku. Až do momentu keď prišlo lúčenie, celý popísaný sme si všetci pri smutnej pesničke poplakali, bolo totiž pravdou, že najsilnejšie vzťahy sa vždy ucelili medzi prešovom a košicami. Až na jednu výnimku, mňa a Dominiku. Obaja sme boli odjakživa prešovčania a tak sme sa aj po tábore stretávali takmer vždy keď na to bol čas, veď aj vďaka tebe poznám kopu terajších priateľov. Nebyť teba, nezažijem tie krásne chvíle mladosti, keď nám chýbalo k šťastiu tak málo. Bary boli tabu, nám stačilo prechádzať sa sídliskom a debatiť v skupinkách. Alebo sedávať na schodisku v cudzom bloku. Prešiel rok a my sme sa stretli v tábore, ako to už bolo tradíciou od prvej návštevy Kysaku-Brezie. Tábor sa teda stal rutinnou záležitosťou každého jedného nasledujúceho leta. Nám náš krásny vzťah aj naďalej pretrvával a ostávali sme v kontakte..až do momentu, čo si moja drahá kamarátka našla priateľa, takmer hneď po nástupe na strednú školu. Zo dňa na deň som chýbal medzi tvojimi priateľmi na všetkých sociálnych sietiach, ktorých to len bolo možné. Nikdy viac mi nezavybroval mobil vo vrecku a nerozsvietil sa nápis "Dominika ti volá". Jej vzťah s priateľom pokračoval, náš stále viac upadal, až úplne zapadol prachom. Dnes už len márne mávnutia rukou, ktoré aj tak neznamenajú "AHOJ", ale len smiešne "Zamávam, aby som sa necítil/a blbo, veď sa tak trochu poznáme".

 

Týmto svojím prvým článkom som chcel poukázať nato, že niekedy sa aj z veľkej kamarátskej lásky môže zo dňa na deň zmeniť správanie jedného voči druhému. Vždy mi toho bude ľúto, aj ked ja som si túto cestu nevybral. Žial každý z nás si určuje priority sám a niekedy človek pri toľkom náhlom rozruchu ani nevie, čo za malé a zároveň veľké rozhodnutie učinil. Neviem naozaj ako to bolo v našom prípade, ale to hádam vieš už len ty sama.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?